Haf z konca sveta všetkým dvounožkům do Čiech,
týždeň sa s týždňom stretol a ja opäť trochu pozabudol naštěkat vám nejaký ten článok. Sme stále v pohybe, prechádzame hranice sem a tam, až skoro neviem, kde práve hrabľami myši či lovím zajaca. Ale dnes som zaťal pazúriky a dal sa do toho. Boli sme v Ušuáje, hovoria tomu koniec sveta a najjužnejšie mesto na zemi, ale ma nijak moc zvláštne neprišlo, aspoň že tam bola kopa psích kamarátov, bál som sa, že na tak odľahlom mieste už nebudú, ale našťastie sa tak nestalo a ja mohol nadväzovať nové priateľstvá a zabrať zase nejaký ten kus zeme pre seba a pánov. A že to viem a robím tak často, až sú z toho obaja občas trošku nevrlí :) Mesto na nás moc dojmov neurobilo, takže som si len odskočil k miestnemu veterinárovi pre zdravotné certifikát, potom do poľnohospodárskej komory pre potvrdenie a keďže bol piatok, povedali nám, že v pondelok to bude hotové.
Na nás si ale len tak neštekne, my už mali plán, pretože do miestnych národných parkov nás psíkov nepúšťajú, tak sme vyrazili dobývať čo najjužnejšej územia a našli sme nádherné miesto s parádny trávičkou a množstvom myšou všade okolo. No, ja bol vo svojom živle, takto suprovo som si naposledy zahrabal snáď až v Škótsku, a to už je nejaký piatok. Síce som žiadnu myš von nedostal, ale ja hrabľami veľmi rád, v tú chvíľu mi sú aj povely tak trochu Putna, v tom Raus počujem jenomna slovíčko dobrôtka, ty ja veľmi rád. Mám od Spokojenýho psa také zdravé vecičky, čo mi páničkovia dávajú, hovoria im Tuck, pretože sú vyrobené z ovčieho tuku. Pomáhajú mi s trávením a mám po nich parádny srsť, veľmi mi chutia, a tak už začínam počuť aj na slovíčko Tuček :) A tak keď páničkovia zavolali dobrôtka, nechal som myši, nech si sú, kde sú, a pribehol k pánovi , ten sa začal hrozne smiať, no jo, bol som pokrytý hlinou od hlavy až k päte, takže nasledovalo zase drhnutie v tej divné slanej vode. Brrr, našťastie som potom sľúbený Tuček dostal a radosťou som celý mokrý prebehol našej dodávkou skrz všetky spacáky a periny, musel som sa predsa nejako vysušiť, no nie? Páníček sa rehotal o to viac, našiel pre mňa parádny paličku a hrali sme si až do zotmenia.
Druhý deň sme vyrazili na suprová prochajdu k nádhernému vodopádu, hurá sladká voda, tú ja rád a táto bola tuho dobrá. Pán hovoril, že tečie z hôr a je ľadová, ale to mi nevadí. Ďalší deň sme vyrazili na ešte dlhšiu prochajdu k lagúne Esmeralda. To bola psina, to vám zašteká. Najskôr sa šlo po lúkach a lesoch, to bola pohodička, ale keď sme vyšli z lesa, všade bolo len bahno a páničkovia nevedeli kam ďalej. Kníknul som na ne, že ja viem a tým bažinatým územím som ich bezpečne vykonal, na to mám čuch predsa. Sledoval som proste králičie chodník a dúfal, že sa ti himalájsky rúrovej nechceli namočiť. No ale podcenil som to trochu, v jednom mieste som sa zrazu prepadol až po bruško a musel ma páníček vytiahnuť a chvíľu niesť, tade to jednoducho nešlo. A keďže ma viedol pán a vedel, kam má šliapať, tak zablatený nebol, ale panička nám občas nestačila a keď nás dobehla, mala blato až po kolená. Chcel som to z nej oblízat, ale nemohli sme sa s pánom prestať smiať :)
Potom sme si dali pri lagúne obed, hurá, to bolo odrobiniek, a vyrazili pomaly na dalšie blatovú cestu späť. Skúsili sme sa držať vyznačenej trasy, tá ale po kilometri končila v bahnitom poli, zlatá zajačie chodník, takže teraz už sa umazal aj môj pán, pretože ma musel niesť. Keby som do toho vkročil, zmizol by som až po chvostík, hovoril. Musim teda šteknúť, že mám bezva pánov, cez najhoršie úsek sme museli preskakovať po takej klade, ja sa niesol a naraz pani, čo išla pred nami, zahučala do toho bahnisko skoro až po pás. Pán nelenil, jednou rukou držal ma a druhou rukou pani vytiahol späť na klát, veľmi nám ďakovala a pohladila aj mňa, že som moc statočný. Ľudia sú proste super a je s nimi sranda. Zvyšok cesty k dodávke na nás už len usychalo všetko to bahno, a tak sme sa potom navzájom vydrhla a po večeri krásne uťapkaní išli do spať.
Na druhý deň som si šiel vyzdvihnúť potvrdenie a mohli sme naposledy šteknúť Ušuája a išli sme ďalej, teraz už pôjdeme skoro stále na sever. A tiež, že jo, prešli sme zase do Čile, kde mali páničkovia na hraniciach zase strach, že mi zabaví granule, ale ja už viem, ako na colníkmi. Keď otvoria dvere, začnem hneď vrtieť chvostíkom a ukazovať môj suprovej loptičku, takže je moc prehliadka nezaujíma a smejú sa a hladí ma a hovoria, že je všetko v poriadku, že môžeme pokračovať. A hovoria mi Perrito, ja ale nie som žiadny péro predsa, som Bobík. Potom mi panička vysvetlila, že Perrito je španielsky psík, tak to jo, to mi môžu hovoriť.
Pár dní sme len išli, až sme prišli k ďalšiemu národnému parku. To už sme boli zase späť v Argentíne. Ale veď ja do miestnych parkov nesmiem, páničkovia sa ale tvárili, že to nejako dáme, a tak keď sme prišli na kontrolu (bol som schovaný vzadu v dodávke) a počul som, ako páničkovia hovoria, že žiadneho Perrito nemajú. To som si nemohol predsa dať páčiť nechať sa táKhle zatĺkať a vykukol som oknom priamo na strážcov parku, aby si všimol, že Perrito majú. Bol to asi prvý človek, čo sa na mňa nesmial, veľmi prísne povedal mojim majiteľom, že v parku nie sú miláčikovia povolené a potom im už miernejšie poradil, že v poslednom meste, čo sme prešli, je psí hotel a že ma môžu nechať tam.
Juu, psie hotel, hotel plný kamošov a ja by som o to skoro prišiel. Takže sme išli, síce to bolo cez 50 km, ale ja sa fakt tešil. V hoteli bol strašne veľa hodný pár ľudí, čo sa staral o všetky možné psíkov. Ma pustili na dvorček, ktorý som mal sám pre seba, a chodili ma stále škrabať a hladkať. Potom, keď už som bol unavený, ma preniesli do takej klietky. Vedľa mňa bolo ďalších snáď sedem psíkov, ktorí najskôr hrozne štekali, čo tu ten grrringo (ako ja) robí, ale potom sme sa skámošili a ja mohol krásne spať. Prebudil ma až príchod mojich pánov. Akú ja mal radosť, hneď som ich oboch oblízal a pre istotu aj poštípal zoubkama. Predsa len som tam bol snáď päť hodín a už sa mi cnelo, takže pre výstrahu :) Dostal som za odmenu suprová kosť a pani majiteľka psieho hotela hovorila, že som najposlušnejšie pes, ktorého u nich mali. Zase som skoro praskol pýchou a bol veľmi rád, že páničkovia sú na mňa pyšní, takže večer som dostal ešte jednu menšiu kosť, vraj za odmenu. Mňam.
Naše dobrodružstvo teda mohlo pokračovať. Ďalší deň sme sa dostali ku krásnemu mestečku El Chaltén, kde bola kopa ľudí a našťastie aj pár psíkov, a zhora ju strážil majestátne hora Fitz Roy.
O tom vám budem štekať ale až nabudúce, milí dvounožkové. Už je neskoro a ja som tááák unavený z dnešného výletu, že už sa nemôžem pomaly ani labkami trafiť na klávesnici.
Dobrú noc a majte radi svoje psíkov, pretože my vás, ľudí, milujeme!
Haf z ciest, váš Bobík
Platobné metódy
