Hafanec do Čiech ľudkovia,
ubehol opäť nejaký ten piatok a ja by som vám rád porozprával, ako sa stále máme. No, nemôžem si sťažovať, máme sa cestovne, teda moc krásne. Naposledy sme boli na prechádzke po krásnom jazere a od tej doby sme urazili obrovskú veľa ďalších kilometrov a niekoľkoraké hranice. Hneď na tých prvých sa vôbec nič zvláštneho nestalo, všetci boli tuho milí, priateľskí, a ako ma videli v dodávke, začali sa pekne usmievať a len sa opýtali, či mám a dostávam dosť kŕmenie? Musel som sa im hneď pochváliť, že mám ešte snáď dve tretiny obrovského vrecia dobroučkých granuliek z výbavy od Spokojenýho psa a hneď som im taky ukazoval parádny šatku, čo ti moji páničkovia niekam zašantročili a konečne ho našli. Colníci sa vždy hneď Rozosmejte, keď ma v ňom vidia, a hovoria, že mi to veľmi pristane, že som moc hezkej Perrito.
Z hraníc sme si to zamierili k jednej takej dedinke, nad ktorou sa nachádza nádherná lagúna La Zeta, a tu si teda odštěknu, že takúto cestou sme ešte nešli. Dopadlo to tak, že sme museli s paničkou vyskočiť z auta a každý z jednej strany navigovať, ja štekať, ona krikom, aby to bol pán schopný odcouvat späť. Ešte, že nás oboch má, neviem, čo by inak robil, asi by tam trčal dodnes v tom prachu a kopcami. Ale všetko zdarne dopadlo a ako to pán scouval, našiel som po čuchu ďaleko lepšiu cestu nahor (jednoducho som sa opýtal miestneho hafana,čo na nás pozeral ako z jari, kadiaľ chodia na koupačka k lagúne) a naviedol som nás bezpečne na miesto.
Páni boli obaja veľmi radi a dali mi za odmenu kocku. Lenže ja som cítil, že vonku sú zajace, takže som si kostičku schoval do deky a vyrazil von na lov. Našiel som jedného. Mezulán sa schovával po vetre a keď na mňa potom z metra vyskočil a ponáhľal preč, zľakol som sa tak, že som bežal omylom na druhú stranu a než som sa otočil, už u mňa bol pán a hrozne sa smial. Ale hovoril, že sa taky vyľakal, ono už bola celkom tma a ten ušiak tam čakal fakt do poslednej chvíle, asi aby nás vydesil. No nic, sľúbil som pánovi, že si naň ráno posvietime, a šiel som do deky na kocku.
Lenže ráno nebolo vôbec pekné počasie a zajace sa asi schovávali v lese, takže sme sa po raňajkách a množstvu odrobiniek vydali aj schovať niekam inam, vyrazili sme k mestečku Esquel a tam sme sa šťastím prišli zrovna päť minút pred príchodom nádherného parného vláčika La Trochita. Privítal som ho štekaním, ako sa sluší a patrí spolu s miestnymi psíkov. A že ich na stanici bolo snáď päť. Dvaja z nich ku mne potom prišli a slušne a prosebne sa spýtali, či by som nemal niečo pod zub, boli fakt kosť a koža. To sa vie, že mal, Kór keď jedna z nich bola prekrásna fenečka. Urobil som na pánov psie oči a oni tiež a bolo jasné, čo bude. Každý od nás dostal plnú mištičku granuliek. Jejej, to bolo ďakovanie, ani mi už potom nehovorili gringo :) Rozlúčili sme sa potom oblíznutím a ja im tajne propášnul každému navrch ešte jeden Tuček, vôbec nevedeli, čo to je.
Musel som im vysvetliť, že som to dostal do výbavy od spokojného psa na cestu do Južnej Ameriky a že to je k jedlu, né na váľanie v prachu. Ahaaa, štpovedali a už spokojne chrúmala Tuček obalený prachom a kamením. No, musel som sa smiať, aj keď trochu smutne, pretože mi predtým povedali ich príbeh. Vraj to je príbeh naprostej väčšiny pouličných psíkov tu v Amerike. Vraj si ich ľudia zaobstarajú ako malé šteniatka a keď potom odrastú a správne si na svoje pánov zvyknú, tak ti ich odvezú do iného mesta, alebo je vysadí niekde v prírode a nechajú ich tam, nech si žijú po svojom. Že to má taky svoje výhody, hovorili. Ale videl som na nich, že im páni chýbajú a že by mali radi teplúčko domova. Hovorili mi tiež, že ľudí majú radi stále, pretože po nich zostáva všade veľa jedla, a občas sa vraj ukáže niekto ako moji páni a dá im granule alebo im jednoducho kúpia párok. To, keď príde takovej autobus pozrieť na ten parný vláčik, čo sem chodia, to máme potom tak plná bruška, že sa nemôžeme dva dni hnúť. No, aspoň že tak, hovorím si a dumám, prečo to tu tí ľudia takto robia, že psíka, ktorý im prináša radosť, lásku a šťastie, proste niekam vyhodia.
Achjo, úplne som sa z toho zarmútil a celý zvyšok dňa potom myslel len na osud všetkých psíkov tu v Amerike, dokonca sa mi o nich aj v noci snívalo, o tom, že sme si ich všetky vzali, starali sa o ne, hrali si s nimi a mali sme ich radi. Viem, že moji páničkovia to cítili úplne rovnako ako ja a keby to šlo, bez váhania by to urobili.
Z Esquel sme pokračovali ďalší deň cez niekoľko nádherných vodopádov a údolia do prekrásnej prírody pri El Bolsón. Tam sme sa vydali na parádny niekoľkokilometrovú prochajdu cez potôčiky a lesy k jednej z najkrajších riek, čo som zatiaľ videl. Tuším, že to bola Rio Blanco. Vyhrieval som sa tam s pánmi na slniečku hneď na jej brehu a keď nám bolo moc teplo, odskočili sme sa vyráchat v krásne studenej vode a zase späť sa hriať na breh. To bolo labůžo. No a keď potom páničkovia vytiahli desiaty, myslel som, že som v raji. Samozrejme nezabudli anaj na mňa, a tak sme si tam Bastily na kameňoch všetci traja až po nás ľudí z vedľajšieho brehu hladne pokukovali. Domov do domčeka na kolesách sme prišli krásne uťahaní a šli rovno spať. U paničky sa spí najlepšie, schúlite sa jej vždy k brušku a krásne sa vzájomne zahrievame, pán sebou moc melie, a to sa moc nevyspím:))
Ďalších pár dní sme prevažne išli a išli, chytili sme nejakú dažďovú sezónu alebo čo, Teda, to bolo vody a bola uplně všade, kožúšok som mal mokrý nielen vonku, ale dokonca aj v našom baráčku, pretože sme zistili, že pri takovýchhle dažďoch nám do neho trochu zateká. No, pri mojej smole to zateká vždy rovno na mňa, brrrrr, nemám rád, keď na mňa tečie voda a okamžite sa jej vždy trasením zbavujem, až sme mokrí všetci traja.
Došli sme v tom daždi až do mesta San Carlos de Bariloche, neslávne presláveného špecializovanými gangy na vykrádanie áut, našťastie moji páničkovia majú ma. Na mňa si zlodeji neprídu, pretože len sa niekto ochomejtá okolo nášho auta a nezdá sa mi to, spustím taký virvál, že sú na mňa všetky alarmy krátky. Museli sme tam ísť do servisu, vraj už sme tu v Amerike najazdili vyše 10 000 kilometrov a musíme baráčku vymeniť olej, aby nás mohol viezť ďalej a ďalej. V tej dielni to s prepáčením smrdelo, to nebolo nič pre mňa, a tak som ten čas strávil paničke na kolenách. Našťastie to trvalo len hodinku a mohli sme svišťať ďalej, pán si pochvaľoval, ako to pekne ide, ale ja myslím, že tam žiadny rozdiel nebol, za dažďa dovnútra stále tieklo a drncalo to taky furt rovnako:))
Už začínam byť trošku unavený, takže o tom, ako sme konečne vyšli z dažďa a ako sme na onen dážď v obrovských horúčavách s láskou spomínali, vám tu poštěkám nabudúce, dvounožkové milí.
Majte sa krásne a posielam vám všetkým pac na dobrú noc!
Váš Bobík
Platobné metódy
