Ahojte milí Človiečikove,
minule sme skončili niekde v Bolívii. Jooo, už viem, opustili sme Sucre, a sľuboval som vám rozprávanie z najväčšieho mesta, čo sme navštívili, takže tu vám to labkám ...:)
Zo Sucre sme sa nádhernou cestou dostali po niekoľkých hodinách a niekoľkých potkaných stádach ovečiek do mesta El Alto, ktoré susedia s mestom La Paz. To musím šteknúť, že to teda nebola žiadna Praha, bolo to dopravné šialenstvo, ktoré som ešte nestekala. Jeeej, toľko ľudí a toľko psíkov úplne všade, kam som sa pozrel. Išli sme cez to mesto k nášmu parkovisku snáď dve hodiny, musel som aj dvakrát vyštekať dvaja šialenca, ktorí nás absolútne úmyselne a nebezpečne predbehli v tej dlhej fronte áut, čo sa tiahla už od začiatku mesta. No, nakoniec to pán zobral rovnakým štýlom ako všetci ostatní a s rukou na klaksónu sa predral k vytúženému parkovisku. Privítal nás tam moc milý pán a dvaja zvedaví psíci, očuchali sme sa všetci navzájom, vraj nás schválili, že môžeme zostať.
Keďže ono parkovisko bolo od starého centra mesta vzdialené asi desať kilometrov, vydal som sa s pánmi na miestne pýchu dopravy, takzvané Telefériko, čo je normálne kabínová lanovka, ktorú ja už dávno poznám z Rakúska a Švajčiarska. Moc som sa tešil, že tým pôjdem raz aj bez snehu. No, ale dopadlo to bledo. Pán u kontroly lístkov bol neobměkčitelný, vraj musím byť v prepravnom boxe alebo v krabici s vekom ... Čože ?? No, prepravný box sme mali rozložený a zarovnanýna dne autá, takže pán vymyslel náhradný plán, hodil mi proste do batohu dobrôtku a keď som si ju tam spokojne začal žuť, zrazu sa to celé vznieslo a ja sa niesol v batohu. Samo, že som nebol na chrbte, bol som pekne vpredu a sledoval všetko dianie pánovi krásne od pŕs. Bohužiaľ ani táto finta, hoci sa pán na kontroly veľa smial, nám nebola uznaná, a tak som teda súhlasil, že si tú návštevu odpustím a počkám v dodávečce. Páničkovia mi tam pustili všetky ventilátory, čo sme tam mali, a boli aj tak hrozne smutní, že ma tam musí nechať. Musel som ich obliznúť na guráž a len čo sa zavreli dvere, už som spal a spal a zrazu zas boli späť, netrvalo to ani pár hodín. Boli sme zase všetci spolu a hneď vyrazili na ďalšie putovanie.
Trvalo nám to ďalšiu hodinu a pol dostať sa z toho šialeného chaose. Musel som cestou vyštekať ďalšie tri šialenca a pán vytrúbiť desať iných a až na jeden prehliadnuté retardér, kedy som vyletel asi pol metra nad sedačku sa nám nič moc zvláštneho nestalo. Ono obrovské, pre nás všetkých zatiaľ najväčšie navštívené mesto Južnej Ameriky, La Paz, sme teda nechali za sebou. Prespali sme pri jednej rieky, kde až na obrovský bodrel nič moc zaujímavého nebolo, a druhý deň už prichádzali k najvyššie položenému jazeru s lodnou dopravou na svete, k známemu jazeru Titicaca. Wau, hneď na začiatku jazera sme našli nádherné miesto na malom ostrovčeku spojenom s pevninou len malou cestičkou. Nikde nikto nebol, až na pár moc milých farmárov a stáda ovečiek. Takže sme sa na neobývané strane ostrova usadili a šli na krásnu prochajdu. Keď sme sa vracali, všimol som si ako prvý, že nám blízkosti pribudli susedia. Hneď som bol v pozore a začal je pekne vyštekávať. Keď ale vykukli zo stanov dve rozstrapatené hlavy dvoch amerických mladíkov, hneď som sa upokojil, vedel som, že tu nebezpečenstvo nehrozí a bežal je pozdraviť. Boli moc milí a drbal ma hlava nehlava.
Ďalší deň sme vyraziAk pozdĺž pobrežia ďalej. Ale čím ďalej sme išli, tým viac pribúdalo odpadkov, nakoniec to ani nebolo jazero ako skôr smetisko, a nám sa tam páčilo čím ďalej menej. Čakal nás tiež jeden prejazd prievozom. Juj, to bola psina. Nalodili nás spolu s obrím autobusom na taký divne vyzerajúce PRAM s maličkatým motorčekom a už sa išlo. No, zašteká si, že som radšej ani nevyliezol z auta, nechal som to obhliadnuť pána a sledoval to z okienka auta. Na takéto poštěky už som moc starý :)) Našťastie sme v poriadku prešli a cez zaneřáděné mesto Copacabana sa dostali k hraniciam. Papiere som mal vybavenej už z jedného mesta pred hranicami, takže sme nemali problém a po pol hodine už si to štekali po ďalšej krajine, tentokrát po Peru.
A ajhľa, asi dvadsať kilometrov za hranicami nás zastavila miestna kontrola z agrozemědělské komory a chceli vidieť moje papiere pre prevoz. Pyšne som im je tam vyňuchali, ale oni, že to sú papiere z Bolívie a kde mám vraj papiere z Peru? Ako ako z Peru, veď som v Peru asi hodinu a ešte ani nebolo žiadne mesto, snažíme sa im s pánom vysvetliť situáciu. Naozaj nečmuchám, čo po nás chceli. Už už to začínalo vyzerať bledo, pán bol neoblomný a že vraj potrebujeme miestnej papiere. Takže nám bez pýtania naskočil do auta a že sa ide do mesta, ktoré bolo asi štyridsať kilometrov ďalej. Neveriacky sme na neho pozerali a keďže sa mi nepáčil, pekne som na neho zavrčal.
V meste išla panička vybaviť s tým tulák papiermi, ktoré absolútne nevyžadovali moju prítomnosť. Tu si zašteká ďalšie, čože ??? Proste musela panička počkať, až jej vypíšu taký formulár a hlavne musela zaplatiť sedemsto korún slovenských za jeho vystavenie. Takže proste len ždímárna turistov. Boli sme celkom oparenia, ja teda nie, ja bol pripravený oného pána uhryznúť do pozadia, ale mal šťastie, že už nechcel odviezť späť, to by som mu inak natrhol pr ..., teda pardon, zadok! :)) Pripravil nás tým tiež asi o tri hodiny času a my museli urýchlene hľadať miesto na spanie, pretože sme zistili, že sa v Peru čas posunul o ďalšiu hodinu naspäť a tma bola už o pol siedmej. Samozrejme sme to nestihli a v čiernočiernej tme sa ubytovali u strašidelné jaskyne, z ktorej to celú noc húkali a vrieskal, že sa mi ani nechcelo chodiť von čúrať. Brrr, ktovie, čo tam všetko žilo.
Ráno všetko vyzeralo ďaleko prívetivejšie a ja som mohol celé okolie riadne preskúmať. Než sa dokončila raňajky, patrilo mi tam snáď všetko okrem tej divné jaskyne. Tam sa mi veľmi nechcelo. Navyše bola plná odpadkov a tuuze smrdela, čo ja sa svojím citlivým ňufáčikom nerád. Každopádne sme išli po raňajkách ďalej a po niekoľkých dňoch, jednom defektu kolesá, jeho následnej výmene, prejazdu tých najšialenejších, nejblátivějších, najkľukatejších a jedných z najnebezpečnejších ciest sveta sa dostali k miestu zvanému Hydroelektrika. Tam sme nechali náš pojazdný a veľmi unavený domček odpočívať a vyrazili na nádhernú prochajdu smerom k dedine Aguas Calientes. Musím vám šteknúť, že to bola parádna cesta, desať kilometrov pozdĺž koľají a rieky, ktorá bola pekelne rozvodnená a navyše hustou džungľou. Trochu nám cestou pršalo, ale z toho sme si, až na môj mokrý kožúšok, nič nerobili a užívali si tropickú prírodu. Teda, tam bolo vecí k očmuchání, našiel som dokonca aj také divné zvieratko. Panička hovorila, že sa volá Kapybara, mne to pripadalo ako prerastený škrečok, takže malo šťastie, že som bol na vodítku.
Keď už sme sa blížili k dedinke, zrazu som si všimol ľudského mláďaťa, mohli mu byť tak dva roky, ako sa súka na koľaje. Rýchlo som štěknul na pána a ten začal okamžite utekať smerom k nemu, pretože sa blížil vlak. Našťastie ho videl aj pán rušňovodič, takže zastavil, aj keď už bolo mláďa v bezpečí Pánových paží a začal robíteriť, čo sme to za rodičia, že necháme takto dieťa behať si po koľajniciach. Z našich udivených výrazov a hlavne z odovzdanie dieťaťa jeho matke, ktorá sa konečne objavila z neďalekého stánku, pochopil a pekne vynadal jej. My sme s pánom dostali za záchranu mláďaťa kus melónu a energetický nápoj. No, takže ja som vlastne nedostal nič, aj keď kúsok melónu jo :) Naša panička na nás bola moc pyšná a dala nám každému potom odmenu. Ja dostal parádnu kocku, ale čo dala pánovi, to teda neviem, bolo to asi tajné, pretože mu to dala na hosteli pod dekou. :))) Mali sme krásny izbu priamo v dedinke pod slávnym miestom a jedným z najväčších cieľov našej cesty, pod Machu Picchu.
Druhý deň ráno ma zobrali na prechádzku už snáď v päť hodín ráno, a to som im musel dať najavo, že toto nabudúce nee. Ja mám rád svoj pelech a rád spím napríklad do desiatich. Ale keďže ma pekne prehovárali, šiel som teda, urobil vonku všetko potrebné, hoci som sa musel premáhať. Späť na izbe som si okázalo vliezol do perín a spokojne som si tam fučal až do popoludnia, kedy sa ti moji páničkovia celí promoklý a uťahaní vrátili. Noo, bol som veľmi rád, že som nemusel s nimi, rovnako tam psíkovia nesmie a keď som videl, ako sú zničenie a ja krásne vyspalej, musel som sa smiať pod fúziky. Hneď ma chceli brať zas von, ale keď som videl vonku tú prietrž mračien, hneď pri dverách som to otočil a šiel späť do postele. K večeru potom prestalo pršať a my preskúmali celú tú dedinku a fotili sa u nápisov Machu Picchu a užívali si každú chvíľku spolu na tom krásnom mieste. Ďalší deň nás čakala desaťkilometrová cesta späť k autíčku, čo som ja zvládol ľavou zadnou labkou, ale páničkovia boli nejakí pomalí a stuhnutý. Jojo, mali zostať so mnou v pelechu. Stretli sme tiež cestou dve moc krásna malá šteniatka, chvíľu sme sa hrali, ale museli sme potom pokračovať, tak sme sa zas rozlúčili a išli si každý svojou cestou.
U autíčka sme ešte hľadali snáď polhodiny niekoho, komu by sme teda láskavo zaplatili za parkovanie. Nakoniec som ho vyňuchali v neďalekej reštaurácii, bol veľmi rád a chcel po nás ďaleko menej, než sme mali platiť. Holt fér pes sa pozná !!
Ďalšie dva dni sme išli cez džungle, hory a kopce až k moru. Zrazu zas bolo vonku také teplo, že keď som vystrčil len noštek, mal som ho spálenej. Našťastie mi to páničkovia mazali každé ráno a večer mastičkou z výbavy od spokojného psa a rýchlo sa mi to zahojilo. Museli sme z tých horúčav utiecť zas do hôr. Uuuf, zlaté štvortisícové výšky, tam je krásnych pätnásť stupňov a my môžeme trajdat, ako sa nám zapáči. Našli sme raz taký krásny národný park a ukázalo sa, že do neho bez problémov môžem aj ja, a tak sa hneď išlo. Tyyyjo, to vám zašteká, že to bolo pekný, bol to skalnatý park s množstvom útvarov, ktoré boli podobné treba lamičce, žabe, sloník a turistovi. Ja si mohol medzitým všetkým behať ako chcel, ale keďže tam bola strašne pichľavá tráva s takými malými trníky, musel ma pán párkrát prenášať. A to som si moc užíval, stretol som tam dokonca aj dva kamoša a bol celý šťastný.
Ale teraz už som trochu unavený, je deväť večer a mne sa klíží očká.
Tak vám tam do Čiech prajem veľa zdravia, moji milí dvounožkové. Viem, že to tam teraz nemáte ružové, tak vás snáď aspoň môj článok na chvíľu zabaví a vy nebudete musieť myslieť na ten vošklivej koronavírus.
Posielam vám poriadne oblíznutí! Majte sa a držte sa,
Váš Bobík
Platobné metódy
