Hafanec vospolok dvounožky a dvounožkové,
ako sa tam u nás v Čechách máte? Ja si nemôžem šteknúť inak, než že ja sa mám hrozne fajn. Ako som vám tú štekal naposledy, dorazili sme do mestečka El Chaltén, ktorý stráží obrovská hora Fitz Roy. Teed, tam som ani nechcel ťapky, bola fakt hrozne vysoká a taky docela ďaleko. No, našťastie sme si najskôr išli pozrieť mestečko, ja miestni psíkov, ktorí práve veľmi priateľskí neboli, všetci na mňa vrčal, nech si vraj idem po svojom, tak som radšej išiel. Ale mali tam parádny rieku a zrovna u nej sme sa utáborili, to bola psina! Naháňal som tam taký divný kačice s dlhými špičatýma zobákama, to ma bavilo. A tiež sme pozorovali ryby, ako kĺžu vo vode. Ja ich chcel hneď uloviť, ale pán hovoril, že si časom kúpime niekde prút a budeme spolu rybárčiť, takže si ani nebudem musieť namáčať labky. No, bol som rád, rieka bola ľadová, až to štiepalo. Takže som na ne aspoň vrčal, že ich čas príde.
Druhý deň sme vstávali skoro ráno a keďže okolo nás nikto nikde nebol, mohol som si behať okolo nášho domčeka na kolesách, ako som chcel. A že som behal fakt všade, dokonca som v kroví našiel koňa, o ktorom páničkovia nemali ani tušenie, tak sme chvíľu pokecali. Až vôňa raňajky ma prilákala späť. Mmm, bola dobroučký. Asi sa pýtate, ako to viem. No pretože páneček je tak trochu občas nešika a stále mu niečo padá, našťastie pre mňa mu toto ráno spadla snáď tretina miešaných vajíčok a ja som vždy pripravený, trošku to síce škrípalo po piesku, ale to mi nevadí. Po raňajkách sapáničkovia začali baviť o výlete na tú obrovskú horu a keďže som z ich rozhovoru vypozoroval, že sa v nej neskrývajú žiadne tajné hromady kostí, ani nie je pokrytá zajace alebo myšiemu dierami, rozhodol som sa, že zostanem v aute a budem strážiť. Páničkovia boli za, navyše je vraj tá hora zase v národnom parku, kam rovnako nesmiem, takže som ich Oblizla na rozlúčku a šiel spať. Než som napočítal vo sne pár sto myší, boli celí ufunění späť, a ja za dobré stráženie dostal parádnu kosť, čo ešte mám z výbavy od spokojného psa. Je obalená rybie kožou a tú ja hneď z toho stiahnem a Šlupna a potom si pár hodín pomaly vychutnávam aj ten zvyšok. Asi by mohli na takéto výlety chodiť častejšie, keď dostanem za stráženie vždy také dobroty, no né? :) Ten večer sme s pánom nemohli moc spať, pretože bol zrovna spln, tak sme sa k sebe a k paničke aspoň túlili, a bolo nám všetkým trom moc dobre aj tak.
Ďalší deň som zase strážil domček, ale tentoraz som napočítal sotva pár myšou, a vyzdvihli si ma tí páni moji, že sa vyráža ďalej. Tak som to tam poslednýkrát všetko riadne označkoval na truc tým miestnym nekámošům, a išlo sa. Vrrr, nevedeli sme však, že nás čakajú také hrozné trasy, proste žiadna pohodička a spáneček na kolenách alebo zabalenej v košeli, drncalo to tak, že sa spať jednoducho nedalo. Tak som aspoň vyzeral z okna miestnej divný, taký chromý kone, hovorí sa im lamy alebo tak, vyzeraj fakt vtipne a sú tu úplne všade. Už som si na ne zvykol a tak číhajú skôr na líšky, tých tu tiež je veľa, a tak, keď nejakú uvidím, spustím takovej virvál, že si páničkovia musia zapcháva uši. Jojo, ja stekajú rád. Ale sú radi, pretože si ju môžu nafotiť, len je divný, že ja si ju ísť pozrieť bližšie nemôžem. TSS, to je práca naprd toto:))
Dodrncali sme sa po pár dňoch zase do Čile k nádhernému jazeru General Carrera a keďže sa nám veľmi páčilo, celé sme ho obišli. Síce to drncalo aj tam, ale keďže mi páničkovia povedali, že sa blížime k mestu Coyhaique, kde budú pracovať a kde budem mať na chvíľu aj inú búdu než tú našu na kolesách, začínal som sa pomaly tešiť. A keď potom navyše dodali, že tam budem mať celú svorku kamarátov, nemohol som sa nadšením dočkať. Ďalší deň sme tam došli, najskôr sme sa spoznali s dvojnohým vodcami tej svorky, moc milí ľudkovia Lalo s Andreou, ktorí voňali šteniatka na sto honov, to už som sa nemohol dočkať vôbec. A akonáhle sme prišli na miesto, vyrútil som sa z auta ich všetky pozdraviť. Noo, asi som mal pribehnúť trochu menej okázalo, nejako som nestihol zmerať ich veľkosť a neuvedomil som si hneď, že to tam predsa len nie je moje. Chapatti, alfa tej svorky, si ma vzal nabok a tam mi jasne dal najavo, kto je tu šéf. No, proste ma labkou pritlačil k zemi a dosť hrozne zavrčal. Ale myslel to v dobrým, takže za chvíľu som mohol bežať spoznať aj zvyšok havkáčov. A hurá, boli to dievčatá, volajú sa Rimaya a Nanga. Hneď sme sa spriatelili a proběhali radosťou celý pozemok, majú to tu fakt veľké a moc pekné, veľa stromov, krásna trávička. Bežal som pánom povedať, že tu sa mi fakt páči a keďže aj im sa tu veľmi páčilo, boli sme všetci traja moc šťastní, že môžeme na dva týždne zostať.
Hneď ďalší deň som zistil, že tu majú aj dve mačky. Teda vlastne som to zistil už v noci, keď sa tá jedna vrátila do domčeka, kde teraz spíme, takže do mojej búdy, a drzo si myslela, že môže zostať. Našťastie pre ňu som bol v druhom poschodí a kvôli moc príkrym schodom som na ňu nedosiahol, ale tu si teda musím odštěknout, že takúto psina som dlho nezažil. Páničkovia jej totiž omylom nastavili tie mačacie dvierka, že mohla vojsť dovnútra, ale keď sa celá vyľakaná rozbehla naspäť von, narazila plnou rýchlosťou do dvierok až sa domček otriasol. To som sa mohol uchechtat aj Úštěk. Páničkovia ma pokarhal, že sa to nemá, a šli jej otvoriť. Videl som ale na nich, že sa tiež uculují. Od tej doby vždy, keď ju stretnem, začnem sa tak smiať, až zabudnem, že mačky veľmi nemusím, a tak ju mám vlastne aj celkom rád.
Je to tú moc prima, sme tu už skoro týždeň a dnes sme tu oslávili aj Vianoce, a to dosť svojrázne. Vyrazili sme proste na túru na najbližší horu. Parádny prechádzka, to sa to ťapkalo, všade boli potôčiky s tuho dobrou Vodička, také zaujímavé vlasatej stromy a páničkovia mi sem tam dali aj pamlskový darček, no paráda. Ale na vrchole tej hory to teda moc paráda nebola, fúkalo tam tak, že som skoro uletená, ešteže ma panička držala na vodítku. Tak sme si to tam aspon nafotili a išli sa schovať za jediný veľký kameň, čo tam na tej špičke hory bol. Vošli sme sa za neho akurát a potom sa stal pravý vianočný zázrak, začalo sa jesť. Mmm, dve kolieska salámy som dostal, vraj sa tu s tým nemám chváliť, ale keď sú tie Vianoce, tak vraj môžem dostať aj niečo trochu ľudskosť. Škoda že nie sú také špeciálne dni každý deň, hovorím si a oblizuju si fúziky. Keďže vietor trochu ustal, vyrazili sme na cestu späť. Až na jednu líšku sa nič moc zvláštneho nestalo, ako darček som dostal masovú konzervu a teraz už vám tu unavene doťukávám pár posledných riadkov a pôjdem spať.
Tak naštěkanou dvounožkové milí, nabudúce vám zas rád niečo povyprávím.
Haf z Čile, Bobík
Platobné metódy
