Hola haf dvounožkové!
To tu v Uruguaji teraz hovoria všetci na počkanie, som z toho celkom zmätený, ale už tomu pomaly prichádzam na kosť. Tak som prvýkrát v živote letel a hnedle trikrát. Musím si teda šteknúť, že to nebolo moc ružový, prvý let bol ešte v pokoji, to som spal ako nemluvňa, pretože páničkovia ma celý deň predtým nenechali ani vyvaliť sa na gauč, proste sme furt niekde behali a ja všetko značkovali, tuším že mi teraz patrí už polovica Zürichu. No, ale ten druhý rokov, to bolo niečo teda, 10 hodín v lietadle, chvíľu pauza a ďalšia hodina. Našťastie bol vedľa mňa leguán, syčal že sa volá José, ale ja mu jednoducho hovoril Pepa. Vraj sa vracal niekde z výstavy alebo čo, taká fajnovka, ale aspoň sme pokecali a starala sa o nás moc hodná letuška, dávala nám vodu a išla so mnou aj na prochajdu, super. Potom ma hrozne chválila, že vraj poriadnejšie psa nevidela, skoro som praskol pýchou a nielen tou, jejej, ako ja potreboval čúrať. No, keď ma vyložili, tak som konečne uvidel pánov. To bolo radosti! Oblízal som ich a už už hľadal, čo by som kde označil, lenže to nebolo len tak, páničkovia museli ešte vybaviť papiere, ktoré som viezol so sebou. No, čo vám budem štekať, ďalšia hodina a ja už mal na krajíčku, takže hneď, ako ma pustili vonku, celý to škaredý letisko som im tam náležite počůral.
Než som sa nazdal, bol som zas v debničke a išlo sa autom do prístavu, Hopla sme na loď a boli sme zas o krajine ďalej. Aby toho nebolo málo, skočili sme na autobus a zas išli. No, aspoň som mohol robiťto, čo ma fakt baví, len sa tak váľať a pozorovať, čo sa okolo deje.
Zašteká vám teda, že v Montevideu bolo snáď už všetko označkovaný, no nič, pár kvapiek z Čiech prebije všetko. A tých kamošov, čo som tu stretol, to sa nevidí. Chodili sme stále na prechádzky, fotili sa u sôch a zaujímavých budov (čo teda moc nemusím) a behali po plážach toľko, až mi z toho páničkovia ochoreli, tak som sa o ne musel na oplátku starať ja. Hlavne som ich strážil a zahrieval, to boli radi.
Jeden deň naraz prišli páničkovia a začali mi gratulovať a dávať packy, čo normálne teda robím ja. No, a boli celí rozradostnělí a že vraj mám narodeniny. Ja už myslel, že zabudli, nespratníci. Dostal som parádny kosť, mmm, tá bola dobrá, a ešte veľa dobrôt, to bol večer. A miestne psíkovia mi zasa darovali miestni blchy, nech vraj okúsite ich kultúry. Pche, prej kultúre, akurát tak škrabanie navyše. No, nenechali sme si ich ani deň a radšej som zblajznul tabletu a šiel sa dobrovoľne vykúpať a hneď bolo po škrabanie.
Po týždni sme toho mesta mali všetci už dosť a kde sa vzala, tu sa vzala, zrazu tu bola moja obľúbená pojazdná posteľ, to sme boli všetci celí šťastní a hneď vyrazili objavovať svet. Tých psíkov a hlavne tých feneček čo tu je, to je psie raj. A všetci majú ma, i ostatné psíkov, tuho radi, len im stále ešte moc nerozumieme, ale čo, stekajú už tromi jazykmi, tak za chvíľu budem štekať aj štvrtým. Len stále nechápem, prečo ma tí tuláci oslovujú gringo, ale nemyslí to zle, tak to asi bude jednoducho miestny dialekt.
Teraz už každý deň spíme na inom mieste, ja si môžem behať po prírode a konečne zistiť, aké že to tu žijú myši. Práve dnes som našiel parádne miesto s množstvom dier, tak som zakryl svoj pach (vy viete ako) a dal sa do hrabanie. To bola psina! Aj keď páničkovia sa moc netvárili a keď zistili, čím som pokrytý, hneď ma vydrhla v mori. Fuj, slaná voda, k čomu to do kosti je, keď to nie je na pitie a každú chvíľu sa to na vás rúti a znovu a znovu, ja radšej rieky a jazerá. Páničkovia sľúbili, že tých bude habadej, tak sa veľmi teším.
Uááá, už som fakt unavený, tak pac a bl dvounožkové, rád sa zase ozvem.
Haf, Bobík
Platobné metódy
