Do oka mi padla presne táto - šedobiela, obdĺžniková, na pohľad nevýrazná Trixie T-Camp MobileKennel. Má totiž jednu obrovskú výhodu, ktorú som presne hľadala. Je ľahká. A tým myslím naozaj ľahká (alebo aspoň tak, ako to látková búda pre psa maximálne dovoľuje). Hlavný rozdiel je ten, že prepravka Trixie nedisponuje hliníkovými rámami pre väčšiu stabilitu ako väčšina kenneliek, a tak tu nie je nič, čo by jej pridalo na váhe. A keď k tomu pripočítate praktický vak s uchom cez rameno, nič vás v ceste nezastaví.
Ako sa s prepravkou cestuje?
Nie že by to bol môj zámer, ale zvládla som s ňou (a Ragim) dobehnúť blížiaci sa autobus. Asi tak by som to zhrnula. Popruhy na ramene dobre držia, kennelka veľmi neváži, a tak nám cestovanie príliš neznepríjemňuje. Myslím, že som celkom obstojne a bez väčšej hanby zvládla v jednej ruke psa, cez rameno druhej ruky kennelu a na chrbte preplnený batoh. Žiadnu ujmu nám, okoloidúcim ani nabitému dopravnému reťazcu sme nespôsobili. Človek sa musí mať síce trošku na pozore, keď sa otáča v popoludňajšom narvanom metre, ale inak to ide.
„Prečo so sebou vždy nosíš toľko vecí?”
Čo mi nešlo až tak prirodzene, ako som očakávala, bolo skladanie kennelky. Keďže tu nie sú hliníkové rámy, ktoré by sa do seba ľahko zacvakli, je potrebné kennelku z oboch bočných strán takmer po celom obvode zazipovať. To môže vyžadovať trochu zručnosti, ale verím, že si túto zručnosť po pár pokusoch osvojíte rovnako ako ja.
Praktické vychytávky kennelky
Akonáhle som kennelku prvýkrát uvidela zloženú, prekvapilo ma, koľko variantov zatienenia ponúka. Tri zo štyroch strán sa dajú kompletne zakryť a psík tak nevidí von. Kennelku využívam predovšetkým ako odpočinkové miesto v priebehu tréningu alebo medzi nimi. Potrebujem, aby v nej mal Ragi čo najviac súkromia a nabral sily na ďalšie behanie, teda mi táto jej vlastnosť veľmi hrá do kariet. V opačnom prípade, keď je pozorovanie všetkého okolo povolené, stačí krycie okienka vyrolovať a zachytiť suchým zipsom. Ako väčšina kenneliek má aj tieto dva odzipsovateľné vchody (ako na kratšie, tak na dlhšej strane), ktoré možno tiež vyrolovať a nechať tak psíkovi voľný priechod, čo môžete využiť napríklad na cestách, doma alebo na záhrade.
„Keď mama povie spať, tak spať! Dostanem za to maškrtu?”
Príjemnou vychytávkou, ktorú som využila pri prenášaní kennelky na krátke vzdialenosti (napríklad z chatky na tréningový pľac), je držadlo na strieške. Búdka je ľahká (áno, ešte to párkrát zopakujem), a tak sa aj za vrchné držadlo dobre prenáša. Samozrejme bez psa vo vnútri, ale verím, že by tento hazard nikto nepokúšal. Na odloženie maškrty, tatranky alebo placaté hračky poslúžia dve bočné vrecká. Psíci potrebujú pohodlie, to je jasné, a tak nechýba mäkká vyberateľná podložka, ktorá má tiež jeden veľmi príjemný bonus. Jej poťah ide zložiť, takže nie je nutné prať celú podložku, ale iba tento zaťapkaný kus látky.
„Neviem, o akých špinavých packách hovoríš. Do tej kaluže som liezť nemal?”
Je prepravka Trixie vhodná pre každého?
Ragi má svoje búrlivé obdobie už za sebou, preto by som túto kennelku odporučila pre psíka, ktorý už vie, že sa v nej odpočíva a nelúmparí. Pes by mal byť naučený, že kennelka nie je miestom pre súťaž o prežitie s cieľom dostať sa von zubami nechtami. Prepravka Trixie nie je tak stabilná ako iné prepravky vďaka absencii pevných hliníkových rámov, preto nie je príliš vhodné, aby sa v nej pes učil kotrmelce.
„Ty vieš, že tam leziem rád. Kedy bude ďalší tréning?”
Pro Ragiho jsem zvolila Trixie T-Camp MobileKennel veľkosť 4 s rozmermi 55 x 65 x 80 cm (šírka, výška, dĺžka) a myslím, že je tak akurát. Pohodlne sa v nej rozvalí, postaví aj otočí. Pokiaľ máte doma tiež nevyčerpateľný zdroj farebných chlpov menom austrálsky ovčiak, môžete porozmýšľať nad touto veľkosťou.
Zhrnutie
+ ľahká a ľahko sa prenáša
+ obal s popruhom cez rameno
+ vnútorná podložka so snímateľným poťahom
+ háčiky na upevnenie kennelky do zeme
- škoda, že obal nedisponuje tiež držiakom priamo do ruky
- menej stabilný ako ostatné typy s pevnými rámami vo vnútri
- nemožno ju príliš využiť ako odkladací stolček
Foto: Kateřina Černická