Čo všetko by mal človek poznať a vedieť pred výcvikom psa?
Záleží na tom, či sa bavíme teoreticky alebo prakticky. Teoreticky existuje obrovská škála termínov, pojmov, ktoré nám, trénerom psov, pripadajú úplne automatické a hlavne nevyhnutné. Dobre si však uvedomujem, že to, čo ja pokladám za samozrejmosť, môže byť pre nováčika vo svete výcviku psov niečo úplne nové a nepochopiteľného. Trúfam si povedať, že väčšina ľudí nemá prvého psa stopercentne vycvičeného. Medzi trénermi hovoríme prvým psom tzv. skúškou. Človek sa môže pripravovať akokoľvek, ale keď potom zrazu drží v jednej ruke maškrty, v druhej ruke klikr a do očí mu pozerá malé šteňa, je realita úplne iná. Myslím, že väčšina začiatočníkov sa učí tzv. za pochodu. Určite je ale nevyhnutné vedieť, čo som si vydal / a za plemeno a aký štýl výcviku a prístup by teoreticky mal vyhovovať práve môjmu psovi. Prípadne zvážiť, z akých podmienok mám psa. Inak budem pristupovať k psíkovi z útulku a inak k pracovnému belgickému ovčiakovi.
Ako je výcvik ťažký?
Výcvik psov ma naučil trpezlivosti viac ako čokoľvek iného. Faktom je, že pes nikdy nerobí chybu. Pes sa do sveta narodí ako čistá, výcvikom nepoznamenaná dušička a všetko ho musíme naučiť my. Ak teda pes niečo nevie, alebo robí zle, je to preto, že sme ho to naučili zle alebo vôbec. Výcviku psa sa človek môže venovať len vtedy, ak vie prijímať chyby, viniť z nich seba a vedieť sa poučiť. Ďalšou kapitolou sú potom preteky a skúšaky. Aj keď na väčšine z nich o nič nejde, atmosféra býva aj na najjednoduchších pretekoch docela hustá. Ja som pri svojich prvých pretekoch zažívala onen pocit ťažkosti v žalúdku, keď som so psom stala na štartovej čiare a čakala na pokyn rozhodcu, kedy môžem nastúpiť na plochu. O mnoho náročnejšie sú potom majstrovské preteky, kde už "o niečo ide". Poznám veľa ľudí, ktorí zažívajú naozaj fyzickú nevoľnosť pred štartom a nemôžu kvôli tomu vôbec pretekať. Z fyzického hľadiska je kynológie tiež náročnejší aktivitou, predsa len, naše základné denná prechádzka má 5-7km. Čo sa psích športov týka, sú menej náročné športy (dogdancing, hersenwerk), i viac náročné (agility, canicross). U fyzicky viac náročných športov je normálne, že sa ľudská časť tímu pripravuje aj bez psov.
Ako vysloviť povely, aby boli pre psa zrozumiteľné a účinné? Používate k tomu ešte nejaké pomôcky?
Základnou alfou a omegou povelov je vyslovovať je jasne a zreteľne, pokojným, ale napriek tomu mierne asertívnym hlasom. Veľmi často objavujúca sa chybou je neustále opakovanie povelov v prípade, že pes neuposlúchne ten prvý, prípadne zbytočná "omáčka" a komentovanie okolo typu, Aliki, poď ku mne, no poď rýchlo, ku mne, no poď za mnou ". Čo sa ďalej povelov týka, nie je to síce ohľadom vyslovovaní, ale nedám dopustiť na neverbálne povely, teda reč telom. Hoci sa to nezdá, reč tela má pre psa vo väčšine prípadov väčší význam ako slová. Pomôcky typu píšťalka a podobne som však nikdy nepoužila.
Myslíte si, že je dôležitý výber plemena pre určitý šport?
Áno aj nie. Som propagátorom myšlienky "Naučiť môžete akéhokoľvek psa čokoľvek", samozrejme v rámci možností. Pokiaľ fyzická stavba tela neprekáža psíkovi vo vykonávaní psieho športu, napríklad nebudem robiť s dogou dogfrisbee, pretože by to jej kĺby moc dlho nezvládli, je možné sa venovať čomukoľvek. Na druhú stranu, ak človek plánuje sa vyložene venovať konkrétnemu psiemu športu na vyššej úrovni, než len pre zábavu, je jasné, že siahne po plemene, ktoré má k danému športu predpoklady. Napríklad človek, ktorý sa chce venovať agility, pôjde s veľkou pravdepodobnosťou do border kólie. Na pracovných plemenách je výhoda taká, že majú tzv. "will to please", teda akúsi prirodzenú vôľu potešiť svojho pána. Často k motivácii nepotrebujú maškrty ani hračky a pracujú pre svoje vlastné potešenie. S takýmto psom sa pracuje úplne inak ako so psom, s ktorým riešime napríklad to, že si ani nechce maškrtu mimo domova vziať. Ja na prácu s nepracovnými plemenami, psíkov zo zlých podmienok a podobne nedám dopustiť. Je to ozajstná výzva.
Myslíte si, že takzvaná "psia škola poslušnosti" je nevyhnutnosťou?
Určite. Človek sa však môže veľa vecí naučiť sám, určite nie je nevyhnutne nutné dochádzať na cvičák. Naopak si myslím, že klasický cvičák, kde človek pol hodiny čaká, než si odcviť svojich 10 minút, potom zasa čaká, a tak stále dokola, dnes pomaly upadá. Trendy sú skôr online kurzy, webináre, víkendové semináre a tábory. Ale ak sa bavíme o nácviku základných povelov sadni, ľahni, ku mne, zostaň a podobne, určite to nevyhnutné je. Sama som v prvom roku svojej "kynologickej kariéry" urobila v tomto ohľade chybu. Mojím snom bolo mať psa, ktorý vie veľa úžasných trikov, ako je váľanie sudov, cúvanie, otočky a podobne, a tak som sa do toho pustila hneď s malým šteniatkom. Že by som mala psa nejako socializovať, venovať sa poslušnosti a celkovo k výcviku pristupovať z úplne opačného smeru, som sa dozvedela až neskôr. Vo finále je mať psa, ktorý vie všetko iné, okrem bežného fungovania na ulici alebo v hromadnej doprave, veľmi nepraktické.
Čo vám najviac pomohlo, keď ste prvýkrát cvičila s vaším prvým psom Akim?
Určite inšpirácie kolegov - trénerov, ktoré som vtedy považovala za profíkov. Boli na úrovni, ktorá sa mi zdala nedosiahnuteľná. Vidieť perfektne pracujúcich psov za akejkoľvek situácie, ktorí zbožne pozerajú svojim majiteľom do očí a sú pripravení okamžite poslúchnuť akýkoľvek povel, bolo to, čoho som chcela dosiahnuť. Keď mi bolo asi 14, začala som jazdiť na semináre a víkendové výcvikové pobyty, ktoré ma nabili novými informáciami a hlavne motiváciou. Každá spätná väzba pre mňa bola neskutočne cenná.
Aké rady by ste dali začiatočníkovi?
Nebáť sa kritiky. Kritika je veľmi cenná a obzvlášť pri výcviku psov by si mal začínajúci výcvikár brať k srdcu všetko, čo mu skúsenejší radí. Je tiež nevyhnutné si uvedomiť, že svojimi akciami, náladou pri tréningu a správaním neovplyvňujú len seba, ale aj druhého tvora, ktorý je na mňa stopercentne závislý. No a samozrejme riadiť sa už spomínaným pravidlom, že pes nikdy nerobí chybu.
Myslíte si, že sa ide psími športmi uživiť, alebo to môže byť len koníček?
Rozhodne to možné nie je. Tí najlepší môžu byť napríklad sponzorovaní značkami z odboru, pri účasti na športových podujatiach si však človek nezarobí ani korunu. Na psích športoch sa za účasť nedostáva finančná odmena. Väčšinou je víťaz rád, keď na nich dostane pár kíl granúl. Účasť na športových podujatiach je naopak veľký výdavok. Musí sa zaplatiť štartovné, ubytovanie a samozrejme tréningy, prípadne prípravné tábory pred akciami typu majstrovstiev tiež nie sú najlacnejšou záležitosťou. Takže ak sa chce človek nejakému športu naozaj venovať a pretekať, musí naopak skôr časť vreckového alebo výplaty tomuto koníčku obetovať. Psie športy sú populárne len medzi psičkári. Usporiadatelia nedostanú finančnú podporu, a štartovným zaplatia sotva prenájom plochy.
Vidíte alebo cítite pri sebe nejaké pozitívne zmeny, čo ste začala robiť psie športy? Vidíte alebo cítite u seba i nejaké záporné zmeny?
Musím sa priznať, že už si vôbec nepamätám, aká som bola, než som sa psím športom začala venovať. Tento rok je to vlastne desaťročia, čo sú psy, ich výcvik a psie športy každodennou súčasťou môjho ja. Objavenie tohto sveta mi tak doslova zmenilo život. Našla som bezpochyby celoživotnú vášeň, ktorá sa neskôr rozvinula vo vysnívané povolanie. Záporných zmien si teda naozaj nie som vedomá. Psie športy ma naopak naučili sebavedomiu, cieľavedomosti, schopnosti analyzovať, improvizovať a umeniu oceniť vlastnú prácu a znalosti.
Autorka rozhovoru: Aneta Zítková
Platobné metódy
