História
Bernardínovia sú pravdepodobne potomkami molossoidných psov, ktorí sa na území Švajčiarska dostali pri priechode rímskej armády v čase vlády cisára Augusta. Vtedy boli využívaní ako záprahové psy na prepravu nákladu a bremien.Prvá písomná zmienka o chove je z roku 1703 a pochádza z kláštora Sv. Bernarda vo vysokohorskom priesmyku švajčiarskych Álp. Tamojší mnísi v kláštore prevádzkovali hospic a často sa vydávali na záchranu stratených a vysilených cestovateľov. Psy strážili kláštor, poskytovali mníchom ochranu a pomáhali im vystopovať stratených cestovateľov. Izolácia kláštora prospela čistote chovu. Občas boli psy krížené s inými psami z údolia a v roku 1830 došlo ku kríženiu s novofundlandským psom. Toto spojenie sa moc neosvedčilo, pretože v dlhšej srsti sa viac udržiaval ľad a srsť jeho ťarchou ťažkla.
Až do roku 1800 nemali kláštorné psi oficiálny názov, hoci boli všeobecne dobre známi a počas troch storočí sa s ich pomocou podarilo zachrániť viac ako 2000 pútnikov. Z mnohých rôznych označení ako napríklad Posvätný pes, Alpský pes a podobne bol nakoniec vybraný názov rasy Svätobernardský pes a plemeno bolo v roku 1880 oficiálne uznané. Od tej doby je tiež Bernardín švajčiarskym národným psom. Krížením v rôznych krajinách dochádzalo k odchýlkam vo výške a váhe bernardínov. V roku 1887 bol vydaný prvý štandard plemena, ktorý bol prijatý všetkými krajinami okrem Anglicka.
Dnes je Svätobernardský pes rozšírený po celom svete. V súčasnosti ľuďom slúži nielen ako skvelý strážca, ale predovšetkým ako priateľský, rozvážny a verný spoločník.
Platobné metódy
