Ahojte do Čiech, moji milí Spokojní psovi,
pozdravujem vás momentálne z Peru! Ale nebudem predbiehať, pretože minule sme sa rozlúčili na hraniciach z Argentíny do Čile, bol to už posledný prejazd do Čile, Argentíne sme povedali už nadobro naštěkanou. V Čile na hraniciach sme museli snáď hodinu čakať, až ti veľmi milí páni a dámy znovu nahodí spadnutý server. Neviem teda, kam až im spadol, ale muselo to byť veľmi hlboko, pretože sme tam čakali snáď dve hodiny. Aspoň sme mali čas pokecať s dvoma moc milými Kolumbijčania, ktoré sme stretli už dvakrát cestou. Cestovali na motorkách. Veľmi som sa im páčil, tuho sa smiali, keď ma videli, a ako polovica ľudí tu v Južnej Amerike na mňa volali Majlou. Ale nakoniec sa im páčilo aj mojej pravé meno. Síce ho trošku komolil na Boubik, ale to nevadí, bola s nimi sranda.
Nakoniec páni colníci konečne odniekiaľ z tej hlbokej priepasti vytiahli ten server, rozbehli systém a mohlo sa ísť na papierovanie. Všetko bolo v poriadku, kým panička neodišla vybavovať moje dokumenty a zmizla snáď na pol hodiny. Mali sme už s pánom hrozný strach, či nám ju nezavreli niekde do cely a nevyslýchají ju kvôli mne. No, nakoniec sa objavila, podrbal ma aj pána a celkom nahnevane nám povedala, že väčšie ťuťmák ešte nevidela, že asi tie papiere vybavovali prvýkrát a že to tak trvalo kvôli tomu.
My mohli ísť ďalej, a užívali sme si posledné dni v Čile, boli sme stále v obrovskej výške a jazdili okolo nádherných lagún, čakali na prejazd jedného vysokohorského vlaku a tak ďalej. Zrazu sme po dvoch dňoch začali prudko klesáat. Ale tu si odštěknu, že to nebolo štandardné a srandovní zatáčkové klesania, kedy sa musím tlačiť k jednému z pánov a zarývajú im pazúriky do stehien. Toto bola obrovská rovinka vedúcej zo skoro piatich tisíc metrov do necelých dvoch tisíc. Boli sme asi v polovici, keď som začal Cuche nepríjemnosti, niečo sa nám na aute začalo páliť. Hneď som to povedal pánovi a ten sa celý vystrašil a hneď sa začal zastavovať, čo veľmi nešlo, skoro nám totiž začali horieť brzdy a moc nefungovali. Dostal som za našu záchranu jeden z posledných Tuck a bol moc pyšnej. S pánom sme okoukli dymiace brzdy a zhodli sa na tom, že to musíme nechať vychladnúť a že si zatiaľ uvaríme obídek. S tým ja súhlasím vždy rád. Panička varila niečo s mrkvičkou a tú ja proste strašne milujem. Zjedol by som jej tony a viem, že keď urobím psie oči, dostanem vždy kúsok. Panička síce trochu brmlá, že neostane mrkvička pre nich, ale dá mi jej vždy veľa.
Po obede a vychladnutí bŕzd sa išlo opatrne a pomaly ďalej. Ja som pre istotu ruffled, či to zas nezačne smrdieť, ale v poriadku sme zišli až dolu, zase do púšte a horúčavy. Boli sme v San Pedro de Atacama, na kraji najsuchšie púšte sveta a hneď večer nám tam trochu spŕchlo :) ale predsa len sme boli na jej okraji. Ďalej v púšti bolo naozajstné sucho a vyprahnutá pustina lemovaná nádhernými skalami, vyzeralo to tam ako z iného sveta. Brrr, mne to pripomínalo Argentínu, tam, ako sme skoro skolabovali. Ale tu sme našťastie nič nepodcenili a pili denne veľa vodičky a bolo nám fajn.
Po pár dňoch sme sa dostali do mesta Calama, kde som išiel s paničkou zariadiť papiere pre prejazd do Bolívie. Ajaj, to sme narazili na nemilú svorku ľudí. Boli to asi prvý ouřadové, ktorí sa o mňa vôbec nezaujímali a boli veľmi nepríjemní. Donútili moji pani ísť so mnou na očkovanie proti besnote, aj keď som ho mal platné ešte na dva a pol mesiaca. Vraj do Bolívie smie psíkovia s maximálne mesiac sTary očkovaním. No, toto sme do steká ešte nikdy nepočuli, ale čo sa dalo robiť. Našťastie panička našla moc peknú psie kliniku sa strašne hodnou pani doktorkou, ktorá vraj žila v Anglicku. Ja som žil pol roka v Škótsku, takže sme si moc pekne porozprávali a ja si ani nevšimol, že už som bol medzitým oočkován a odparazitěn. Potom sme sa museli vrátiť k tej zlej svorke, kde nám povedali, že papiere budú hotové za tri dni! Začal som už na ne vrčať, pretože to bol vrchol, ale panička ma radšej odtiahla preč, že to nejako dáme. Stavili sme sa ešte cestou na nákupe a išli preč z toho škaredého mesta. Našli sme krásne miesto pri jedinej púštne lagúny a strávili tie tri dni výletováním po okolí, praním, opravami autá a hraním si s jediným drievkom, ktorý sme s pánom našli.
Po troch dňoch sme boli späť, panička šla pre sľúbené papiere a my s pánom sme čakali v domčeku. Vrátila sa k nám až po dvoch hodinách a takhle nahnevanú som ju ešte nesliedili. Vraj ešte, že nás nevzala so sebou, že ja by som ich asi pohrýzol a páníček serval. Vraj tie papiere začali vybavovať až keď tam panička prišla, navyše tam nasekal veľa chýb, ale to vraj nevadí.
Radšej sme skočili do auta a išli smer Bolívia. Bola to moc krásna cesta. Po hodine jazdy sme začali opäť stúpať a po krásnom asfalte sme míňali jeden vulkán za druhým, a išli stále vyššie, až bolo zase vonku moc príjemne a nemuseli sme stále piť toľko vody.
Na hraniciach s Bolíviou prebehlo všetko úplne v pohode. Všetci boli tak milí, že nám dali zabudnúť na stretnutie s onou nečervenie svorkou v Čile a pán zo Senasagu, čo ma kontroloval, moc ďakoval za papiere, ktoré sme mali a ktoré si absolútne vôbec nijako neprečítal, nieto Skontroluoval. Len sa trochu čudoval, že ich máme takto oficiálne, ale že to vraj založia niekde do kosťotéky. Podrbal ma na rozlúčku a privítal nás v Bolívii. Juchy, haf, haf, mám ďalší navštívenú krajinu, už by som mohol začať zbierať vlajky, tých by bolo.
V Bolívii nás privítalo krásne počasie a celkom pekná cesta, ktorá sa bohužiaľ každým kilometrom zhoršovala a zhoršovala, až sme v aute už skoro ani nesedeli. Len sme poskakovali zo strany na stranu, hore a dole. Mne sa to páčilo, videl som ďaleko lepšie von, ale nášmu domčeka sa to veľmi nepáčilo, škrípal a pišťal, až ma z toho brněly pacičky. Nakoniec sme sa po skoro dvoch stovkách kilometroch dokodrcali k asfaltovej ceste, ktorá bola pre zmenu samá diera, takže sa naše už tak úbohá rýchlosť zvýšila len na trápnu. Ale všetky škaredé cesty raz skončí, a teda aj tá naša. My nabehli na nádhernú novo vyasfaltované cestu a plnou rýchlosťou si to razili k prvému cieľu našej cesty po Bolívii, mestečku Uyuni. Prišli sme k nemu sa zapadajúcim slnkom a po rýchlom doplnenie proviantu a pozdravenie sa s miestnymi psíkmi, ktorí boli mooc milí, sme uháňali k slávnemu cintorínu vlakov za mestom. To vám zašteká, že tam bolo krásne. Veľa starých vláčikov k označkované, nikde žiadny súper, čo by to po mňa hneď přeznačkovával. No, ja bol v siedmom nebi.
Navyše zapadajúce slnko vykúzlil nádhernú atmosféru, my sa všade u vláčikov fotili a boli sme celí šťastní, dokonca sme s pánom skúmali vraky zvnútra. On ma vždy vysadil hore, ja to skontroloval a vyštekol na neho, že môže taky :) Bola to psina. Išli sme spať celí uťahaní z dlhej a rozkodrcané cesty a tešili sa na ďalší deň. Ráno sme samozrejme vleteli znovu k vláčikom a celé sme to nafotili, proběhali a označkovala znovu, niečo takésa predsa nečmuchá každý deň.
Potom nás čakala ďalšia zastávka, preslávená Salar de Uyuni. Nebudem vám tu nadšene štekať, že som sa tam tešil, ja soľ zrovna nemusím, ale vraj je povinnosť túto soľnú pláň aspoň navštíviť. Páníček múdro usúdil, že náš domček necháme na kraji soľné pláne a ďalej pôjdeme po svojich. Namazali mi pacičky nejakým spešl krémom, čo mám od spokojného psa, a vyrazili sme do púšte. Brrr, všade soľ, dokonca aj keď tam bola voda, tak bola slaná. Navyše sa nedalo moc pozerať ako svietilo slniečko, celé to tak žiarilo, až ma z toho boleli očíčka. K tomu všetkému som neodolal a párkrát si skúsil liznúť tých kryštálikov, fuuuj, to bola slanosť, ktorá predčila aj to škaredé slané more. Ale išli sme rýchlo, fotili sa a robili cestou psie kusy, takže nám to utieklo. Navštívili sme tiež útvar v tom mori soli zvaný Oči soľné pláne a po osviežení krásnu sladkú Vodička, čo sme mali so sebou, sme uháňali späť k domčeku na kolesách. Cestou sme sa ešte zastavili v miestnom obchodíku a na pamiatku na tú soľnú hrôzu si kúpili lamičku zo soli. Občas tie moje bláznivé pánov nechápem:)
Po pár dňoch sme sa dostali do krásneho mesta menom Sucre. Tu ešte zašteká mimo, že sme išli aj cez slávne Potosí, ale z odpadkov, ktorými bolo mesto doslova a do steká obľahnuté sa nielen mne zdvihol žalúdok a radšej sme z neho utiekli. To Sucre, to vám naštěkám, to bola iná kosť. Krásne mesto, dokonca aj upratané, plné moc milých ľudí a priateľských psíkov. Moc sme si to tam všetci traja užili, boli sme na prechádzke viac ako pol dňa. V jednej ulici nás zastavil moc milý pán a hneď ma začal škrabať, hladkať a pýtal sa pána, čo som za rasu, že takého krásavca ešte nevidel. Noo, zase som skoro puknul pýchou a od radosti som toho milého pána celého oblízal. Pán bol veľmi rád a hrozne sa smial, vraj si skúsi psíka ako som ja tiež zaobstarať. Tak sme mu popriali veľa šťastia, on nám tiež a išlo se ďalej. Bol to moc pekný deň, zohnali sme dokonca na moje požiadanie aj kocky, ktoré už mi došli. Viete nie, také tie, čo ich môžete hrýzť a žuť celé hodiny a niekedy aj celé dni. Tie ja veľmi rád, škoda, že mi z výbavy od spokojného psa už došli, ale granulky mám stále a stále ešte dosť, aj keď ich sem tam podarováváme psím návštevníkom:)
Už mi pomaly tuhnú labky z toho písania, a tak o tom, ako sme boli v pre nás najväčšom meste v Južnej Amerike a aké nervy to boli, vám tu poštěkám nabudúce, moji milí dvounožkové. Pozdravte svojich štvornohých chlpáča, že im posielam jedno spešl juhoamerickej očuchání a oblíznutí.
Majte sa štěknutě,
Váš Bobík
Platobné metódy
