Zdravím vás priatelia stále ešte z chladného, ale krásneho Nórska. Tento týždeň som toho zažil naozaj veľa a navštívil som nádherné miesta tejto krajiny. Ale než vám o tom všetkom budem rozprávať, musím vám povedať jednu dôležitú správu. Náš pôvodný plán cesty bol ísť až na Lofoty a po ceste späť sme chceli navštíviť Fínsko a pobaltské štáty. Bohužiaľ sa otáčame už teraz a domov pôjdeme iba cez Švédsko, Poľsko a Slovensko. Je to z toho dôvodu, že pokiaľ by sme sa chceli vrátiť aspoň do začiatku septembra, museli by sme veľa času stráviť v aute. A to sa nám nechce, chceme si každý deň užívať naplno a objavovať krásy severskej prírody pekne v pokoji. Ale nebojte sa, už teraz sa nám v hlave rysuje ďalší road trip, ktorý s páničkami podnikneme a môžete hádať dvakrát, kam sa nabudúce vydáme. Áno, presne tak... za severný polárny kruh.
Teraz ale späť k môjmu rozprávaniu, čo som zažil tento týždeň. Ako už viete, bol som v národnom parku, v ktorom som sa chystal na trek k ľadovcu Brigsdalsbreen. Ešte než sme ale vyrazili, na noc sme hľadali vhodné miesto k spánku. Usmialo sa na nás šťastie a celkom rýchlo sme našli pekné miesto hneď pri jazere, kde sme rozložili náš cestovný dom. Natiahol som sa na trávičke a v duchu som premýšľal, ako asi taký ľadovec vyzerá. V tom som ale zazrel dodávku, ako sa rúti rovno k nám. Hneď som zbystril a bol som pripravený ochrániť pánov i seba. Bál som sa, ale zbytočne, pretože z auta vyliezli dvaja sympatickí chalani z Rakúska, ktorí sa nás slušne spýtali, či nám nebude vadiť, keď prenocujú kúsok vedľa nás.
Samozrejme nám to nevadilo a celkom sme aj uvítali spoločnosť. Večer sme posedeli, porozprávali a ja občas dostal aj nejakú tú mňamku. Ráno sme sa naraňajkovali a hurá k ľadovcu. Pocasie nám krásne vyšlo, bolo slniečko a na oblohe ani mráčik. Cesta nebola nejako zvlášť náročná a mne sa ťapkalo veľmi dobre. Asi tak po necelej hodinke sme konečne dorazili k ľadovcu, pod ktorým bolo krištáľovo čisté a také pekné ľadové jazierko. Bodaj by nebolo ľadové, keď je z ľadovca, že? Ľadovec, alebo teda skôr jeho "jazyk", bol nádherný, obrovský a vzbudzoval vo mne rešpekt. Rešpekt k prírode a k našej matke Zemi. Mám svoj psí život veľmi rád.
Ďalšou našou zastávkou na trase bol Geiranger fjord. Ešte než sme ale došli na miesto, po ceste sme nabrali ďalšieho pasažiera. Francúzskeho stopára Alnoa, ktorý mal namierené rovnakým smerom, ako my. No čudoval som sa, že sa k nám do toho auta vôbec vošiel, bolo to len tak tak. Našťastie ja mám pre seba celý kufor auta a tak moja pohoda ohrozená nebola. Došli sme do Gairangeru, rozlúčili sa s Alnom a postavili sme si stan kúsok od vodopádu. Trochu mi z toho druhý deň hučalo v hlave, ale musím uznať, že som sa vyspal veľmi dobre. Pri pohľadoch na fjordy sa mi zakaždým tají dych. Sú tak obrovské, nádherné a spolu s okolitou prírodou tak fascinujúce.
Na nasledujúce dni sme mali naplánovaný národný park Rondane, v ktorom sme podnikli ešte dva treky, o ktorých vám napíšem v ďalšom článku. Predtým, než sme ale do Rondane došli, čakal nás ďalší wild camp. Miesto sme našli opäť celkom rýchlo na lesnej ceste, pod ktorou pretekal potôčik. Rozložili sme si ohník a zrazu pri nás zastavilo auto, z ktorého vyšla celkom sympatická pani. Hovorila nám, že máme byť opatrní s ohňom, že je sucho, ale že samozrejme kempovať v lese môžeme. No a akonáhle odišla, tak sa rozpršalo.
Ja dúfam, že vy máte krásne počasie v Čechách a že vám neprší. Majte sa fajnovo a zase za týždeň. Váš Baddy.
Platobné metódy
