Jeden krásny štěkaneček vospolok, moji milí!
Prepáčte, že píšem s menším oneskorením, mali sme nejaké trable s počítačom a nemohli sme na ňom písať. Všetko už je ale opravené a ja vám tu môžem porozprávať ďalšiu časť našej bláznivej a dlhé cesty.
Minule sme odchádzali z daždivého San Carlos de Bariloche a pršalo nám ešte asi tri ďalšie dni. Prešli sme opäť z Argentíny do Čile, kde nám prvýkrát colníci niečo zabavili, vraj jednoducho fazuľa z Argentíny do Čile prevážať nemôžeme. Je to dosť divné, pretože tie fazuľa s nami išli asi mesiac, takže hranice prešli celkom štyrikrát: D No, snáď si na nich colníci pošmákli. Ja teda myslím, že určite, vyzerali hladne. V Čile sme sa hneď na druhý deň vydali do národného parku, v ktorom je stále tlejúce sopka Villarrica. Síce do národných parkov nesmiem, ale páničkovia si ma chytro schovali k nohám, a keďže tam v šesť večer nikde žiadna kontrola nebola, mohol som si konečne užiť nejaký ten park tiež.
Ráno sme vyrazili na niekoľkokilometrovú prochajdu ku kráterom pod sopkou, to bolo žúžo, sopka nad nami čnela ako obrie kosť a sem tam si upšoukla ako obrie pes. Keď sme sa vracali, stretli sme niekoľko miestnych ľudí s malým psíkom, takže ono to nakoniec asi nebolo tak úplne horúce s tým zákazom. Rovnako sme sa ale radšej stránili a schovávali sa do krovia a tak, bola to psina. V aute som samozrejme dostal za odmenu Tuček a veľa granuliek.
Išlo sa ďalej, viac a viac na sever a začínalo byť väčšie a väčšie teplo, čo sa nám s pánov ani trochu nezamlouvalo, ale čo štekať nedá robiť. Museli sme ďalej. Išli sme niekoľko dní po diaľniciach, to nie sú diaľnice ako v Európe, kde stretnete len samá rútiaci sa oceľová monštrá. Tu v Amerike tie diaľnice žijú svojím životom, a tak som mohol z auta štekať túto na rodinku kôz, tamto na sliepočky oklovávající okraj diaľnice, Oňahdy na kravičky potulujúce sa po brehoch a všade na veľa psíkov, evidentne zvyknutých na ten všetok mumraj a pokojne ležiacich na okraji pomalého pruhu. Občas som na ne musel až varovne šteknúť, nech sa trošku uprace na kraj, rúrovej jedni. Chceli sme pôvodne prejsť po Čile až na sever k Bolívii, ale keď sme s pánmi študovali mapy, zistili sme, že by sme nič moc nevideli ani nezažili, a rozhodli sme sa vrátiť naposledy do Argentíny a prejsť sever tadiaľ.
Znovu som si teda musel zariadiť papiere, boli sme u také hrozne mooc miloučké pani doktorky, ktorá konečne taky vedela inak ako španielsky, a keďže anglicky viem už zo Škótska, tak sme si pekne porozprávali . Hovorila mi, že by som mal ísť do pol roka na čistenie zubov. Brrrr, to ma teda moc nepotešila. To nemám rád, budú ma musieť asi zase uspať, a to ja neznášam moc dobre. Naposledy som sa im tam trochu poblinkal a bolo mi veľmi zle až do večera. Idem sa na to von z ordinácie trochu prevetrať na vzduch a v tú chvíľu zabudnem na akékoľvek zuby. Vidím tam totiž asi toho najväčšieho psíka, čo som kedy videl, bojazlivo na neho zašteká na pozdrav, on sa otočí a moc milo a tuho unavene mi odpovedá. Volá sa Hugo a je po operácii bruška. Vraj mu vôbec nie je dobre a už je veľa starý, zle vidí, tak sa ma pýta, kde je miska s vodou. Moc rád mu to ukážem a on je tiež veľmi rád, celú misku vyžblemtne na posedenie a ide si zasa ľahnúť. Chudinka velkej. Hneď potom zaspáva, tak ho jemným čmuchnutím zdravím a idem s pAničku späť k domčeku. A viem, že s tými mojimi zubami to už bude len taká prkotina, chudinka Hugo.
Do Argentíny ideme celí natešení a keď páničkovia váhajú, či majú ísť normálne po ceste a tunelom, alebo vysokohorským priesmykom po drncačce, dávam im jasne najavo, že drncání nedrncání, hlavne že sa nepôjde smradľavým tunelom. Obaja přitakávají a ideme hore. Teed, takto vysoko sme nikto z nás nikdy neboli. 3 800 metrov nad morom, jeej, ako sa mi točila hlavička. A keď som sa rozbehol, nemohol som chytiť dych, ale bola to sranda, hneď som si vzal tiež šáteček od Spokojenýho psa a šiel sa nechať cvaknúť na tom nádhernom výhľade. Cestou dole som si užíval vysokohorský vzdoušek pekne z okienka a než sme sa nazdali, boli sme na colnici. Väčšiu pohodu sme snáď nezažili, síce to bol ten najväčší prechod, cez ktorý sme išli, ale všetci boli tak hrozne milí, dobrí a stále sa na mňa smiali, dokonca vybehli z búdky aj strážnej, čo nás nekontrolovali, len aby si ma mohli poňuchňat . To som bol v siedmom nebi, takého maznanie od toľkých ľudí som nezažil. Hovorili mi, že vyzerám ako Majlo z nejakého filmu. No, neviem, čo tí chlapci baštěj, ale ja hrám len v cestovateľských filmoch a tam mi hovoria všetci Bobík, alebo Pocemkamdeš:))
V Argentíne sme po pár dňoch začali trošku smutne spomínať. Teda ja určite ... Ako bolo krásne v dažďoch, boli sme totiž v púšťach a teploty atakovali štyridsiatku, v noci sa ani niekedy nedalo spať. Ja sa normálne desne rád túli k paničke a občas aj k pánovi, ale obaja boli tak spotení a lepkavé, že som sa radšej vyvalil ku kuchynke na lino, aspoň to trochu studená. Až teda na jednu noc, kedy sme nespali snáď ani jeden, pretože bolo tridsať stupňov, vzduch sa ani nepohol a s nami to nevyzeralo dobre. Druhý deň bolo ešte horšie. vyrAzil sme totiž na túru a dosť sme to podcenili, teda ja a pán, obaja sme skoro skolabovali, keď sme dorazili do auta. Našťastie panička rýchlo pochopila, že je s nami zle. Dávala nám obom veľa vody a rozbehla klimatizáciu v aute tak, že tam skoro začalo mrznúť. Po pol hodinke mi bolo oveľa lepšie a mohol som jej pomôcť s pánom, ktorý stále nevyzeral dobre, tak som mu aspoň oblizovala ruku, aby sa cítil lepšie a vedel, že sme tam s paničkou s ním.
Večer už bolo všetko v poriadku a dokonca sme vyšli z púšte a dostali sa do džungle. Noo, tu si teda zašteká, že moc zlepšenie neprišlo. Síce to bolo všade krásne zelené, ale horúčava stále také, že som nosil jazyk na veste celý deň a snáď aj noc. Ale čím viac sme sa prepracovávali džungľou vyššie, tým lepšie bolo, až zas prišla noc, kedy nám bola krásna zima a na jednom takom vŕšku kopca, kde sme chceli prespať, zrazu snáď odnikiaľ, pribehol jeden milý pár psíkov. Že vraj majú obrovský hlad, či by sme nemali niečo pod zub? To sa vie, vyštekol som na pánov, že predsa mám stále habadej granúl od Spokojenýho psa, tak nech každému dajú misku. Jeej, ako ti boli radi a ako sa oblizovala, veľmi mi ďakovali. V noci potom prišli znovu a priviedli so sebou ich malé šteniatko. Chudinka bolo tak hubeňoučké, než sa naďalej, už malo tiež mištičku plnú dobroučkých granúl. A ja len spokojne sledoval, ako sa všetci traja hojdajú nocí preč. Viem, že to majú ťažké, tak snáď som im aspoň trošku pomOHL, hovorím si pri zaspávaní a zdá sa mi o všetkých opustených psíkoch tu v Južnej Amerike.
Začíname si pomaly na tie výšky zvykať. Pohybujeme sa teraz skoro už týždeň vo výškach nad tritisíc a čaká nás posledný prejazd do Čile, ktorý bude skoro až v piatich tisícoch. Ja to zvládam ľavou zadnou labkou, ale páníčkům je trochu zle, tak žujú nejaké kokakolovej lístky alebo čo to má byť, neviem. Ale čo, ja tiež baštím trávičku, keď ma bolí bruško, tak nech si baštěj, čo chcú. Hlavne, že im je lepšie a my prekonávame náš rekord a ustanovujeme dosiahnutú výšku na 4 850 metrov nad morom. To by som povedal, že som trošku český rekordman. Viem, že nie úplne, počul som už o pár psíkoch, čo to dokázali predo mnou, ale z nášho Letohrad to určite žiadny hafan ešte nedokázal:))
Týmto moc zdravím domov. Trochu sa mi cnie, ale keďže som so svojimi pánmi, ktoré nadovšetko milujem, som rovnako šťastný ako vy tam doma s tými svojimi. Začína sa tu rozvoniavať pečeného kuriatka, a začul som paničku, že vraj dostanem chrumky, takže tú trošku slintajú do klávesnice. Takže o tom, ako som bol prvýkrát v Bolívii a čo bolo ďalej, vám tu poštěkám zasa za dva týždne, dvounožkové milí.
Majte sa krásne,
s úctou Bobík
Platobné metódy
