Dunčo vospolok všetkým Spokojným psom,
tak minule som vám sľúbil, že povyprávím o tých moc milých ľuďoch, čo nás privítali pri krásnom vodopáde Milagro. No, nie je o čom štekať okľukou, naozaj to boli jedni z tých najmilších ľudí, čo sme poznali. Hneď ráno nám dali čerstvá vajíčka na raňajky, tiež nejaké miestne pečívko prihodili. No, oblizovala sme sa všetci traja v dodávke až na chlpoch za ušami. Po tej výdatné raňajky sme sa šli už po niekoľkýkrát nafotiť k onomu vodopádku. Bol naozaj dechberoucí, páničkovia ho fotili zo všetkých mysliteľných uhlov, ja pózoval vo všetkých mysliteľných pózach, bola to proste bžunda. Strávili sme tam toľko času, že sme sa vrátili do auta celí premočení od všadeprítomné poletujúce vodnej triešte. To na mňa moc nie je, ja nerád vodu v kožúšku, takže som hneď prebehol všetkými vankúšmi a spacáky, čo ich v aute máme, a krásne sa tak vysušil. Páničkovia nevyzerali moc nadšene, a keď sa usporiadane prezliekli, dali sušiť na slniečko všetky tie zamokrené veci a niečo si u toho hundral popod nos.
Chceli sme sa pomaly pustiť do varenia obeda, ale zrazu sa zjavil pred naším autom Slovák Ondrej s plným tanierom jedla a že je to celé pre nás. No, zase sme si pošmákli, nosíky zamastili a celí spokojní boli. Moc sme všetkým ďakovali a na oplátku upiekli všetkom pravú českú buchtu. Takže nakoniec sme sa tam oblizovala úplne všetci, ako miestne, tak my pricestovali :) Navečer sa u nášho auta zastavil majiteľ miestnej reštaurácie Franklin a rozprávali sme sa s ním dlho do noci, vyzvedel veľa vecí o Ekvádoru i miestnych ľuďoch, ochutnali vynikajúci pálenku z cukrovej trstiny a na oplátku mu oznámili veľa informácií o České republike a ponúkli mu, že bude u nás kedykoľvek vítaný, ak niekedy zavíta.
Ďalší deň došlo na srdcervúce rozlúčka, ale až po mojej a páničkovia kúpeli v ľadovej vode pritekajúcej od vodopádu. Obaja sme sa celí otužilí vrátili k autu, chvíľu sa vyhrievali na slnku a zajali sa pokračovať v našom putovaní zase o pár hôr ďalej.
prechádzal sme nádherné miesta a stúpali stále vyššie a vyššie. Keďže sme opäť odvykli obrím výškam, stúpali sme radšej pomaly a kvôli aklimatizácii zastavili na obed vo výške asi 2 500 metrov. Panička túto príležitosť hneď využila k jej očiste v neďalekej krásne ľadovej jarku a páníček sa pustil do varenia. Už si nepamätám, čo to presne vtedy bolo, ale bolo to ako vždy vynikajúci, omrvinky pánovi padajú viac než paničke, takže sa vždy držím blízko a Šlupna, čo nestrážené jest či čo k zemi mieria:)
Po aklimatizácii sme sa pustili do ďalšieho pomalého stúpania a užívali si nádherné výhľady na zelené hory topiaci sa v hmlových oparoch mrakov. Keď sme boli vo výške 3 500 m, museli sme opäť zastaviť. Tá číra nádhera všade okolo nás mi až ježila chlapčenská chĺpky na chrbte. Výhľady na vrcholky hôr kúpajúcich sa v mrakoch přelévající sa cez ich stráne bol na nezaplatenie všetkými granulami sveta. Plní optimizmu sme sa pustili ďalej a stále vyššie a vyššie po ceste, až sme sa na dohľad priblížili k ďalšiemu cieľu našej cesty, k lagúne Quilotoa.
Táto lagúna je vlastne zatopený starý kráter sopky, pod ktorej okrajom sa rozprestiera malinká dedinka s rovnakým názvom. Jediné, čo narúšalo túto mystickú atmosféru, boli ľudia odetí skoro až v protichemických odevoch a dezinfikujúce všetko, vrátane nás. Holt tá človeka besnota ešte neskončila, ale miestne ľudia se vzopreli všetkým odporúčaniam a s opatrnosťou, ale nikdy nezabudnúť vrelosťou nás privítali v ich skromné dedinke. Za parkovanie na dobu neurčitú sme radi zaplatili poplatok štyroch dolárov, hodlali sme tu ostať minimálne dve noci, takže žiadny problém. Hneď po príchode nám to nedalo a vyrazili sme prvýkrát navštíviť okraj krátera. Ja teda prvýkrát, páničkovia už ich pár videli na Islande. Keď sme dorazili k okraju úžasom sme onemeli, kráter bol obrovský a asi 300 výškových metrov pod nami sa rozprestierala modrá hladina lagúny. Dokonca som zabudol preháňať miestnej hydinu a zoznamovať sa s psíkmi. Len sme tam tak ticho stáli a vstrebávala tú nádheru. Prakticky hneď padlo rozhodnutie, že budúci deň po raňajkách vyrazíme na trek okolo krátera.
Má to byť jedenásť kilometrov, pfff, to nie je žiadna vzdialenosť, vtipkoval som si pod fúziky. Ďalej od pravdy to už byť nemohlo. To, čo z diaľky vyzeralo na nevinné kopčeky sa vo výške 4 000 metrov nad morom, sa premenilo v obrovskej, neudýchatelné pohoria. Dychčali sme hore do prvého stúpania a preklínali ťažká vajíčka na raňajky, aj ja dostal, vraj aby som mal silu. No, ja to ešte ako-tak zvládal, ale páničkovia dychčali ako parné lokomotívy a plazili sa hore ako dva slimáky po prekonanej psinke. Ešteže v tejto výške nebolo horúco ani keď svietilo slniečko. Nakoniec sme sa všetci traja doškrábali na najvyšší bod krátera a po osviežení sa studenou priezračnou vodou z našich zásob sme sa mohli kochať nádhernými výhľadmi. Páničkovia sa kochali dlho, ja som zisťoval, či okolo tohoto krátera žijú nejaké myši, už dlho som si poriadne nezahrabal. Našiel som pár dier, ale podľa pachu zívali prázdnotou už dlhú dobu, tak som aspoň zahnal bolenie v brušku miestnej vysokohorskú trávičkou, bola dobrá a sladká. Ešte zapózovať na pár fotiek pre spokojného psa a išlo sa ďalej.
Tých jedenásť kilometrov nakoniec bolo ako dvadsať. Išli sme stále hore a dole a hore a dole, ale stále okolokrátera, takže sme asi tisíckrát zastavili, kochali sa, fotili, robili kravinky a celkovo si moc užívali tú slobodu. Až za polku kráteru sme nestretli živú dušu, len zdali na nás bučali pár kravičiek. Zrazu som zacítil pach svorky. Nebola moja a čo som spoznal, skladala sa z dvoch ľudí a troch psíkov. Hneď som zaštěkáním upozornil svojich pánov a zaujal obranný postoj pred nimi, aby som ich ochránil. Páníčkům po chvíli došlo, čo sa deje, a keďže tam bola práve úzka chodník, upratali sme sa do záhybu u skaly a čakali, až celá tá svorka prejde. Boli to moc milí ľudkovia aj psíkovia, vracali sa z práce domov a zvedavo sa nás vypytovali, odkiaľ sme a či sa nám tu páči. Tiež nás upozornili, že by sme mali trochu začať ponáhľať, predsa len slnko tu v Ekvádore zaobchádza o pol siedmej, a to bez výnimky a celý rok rovnako. Keďže sme sa naozaj tiahli, trošku sme šliapli do paciček a so zapadajúcim slnkom v chrbte sa objavili na okraji dedinky. K nášmu zaparkovanému autu zostával už len kilometer a robila sa zima, z ktorej mi začal tuhnúť chvostík. Páničkovia si kúpili nejaký miestni utrejch z cukrovej trstiny a ja sa videl len ako zaliezajú do spacáku. Tak sa stalo a my všetci unavení a šťastní sme zaspali než by ste Štekl kosť.
Napříští deň bolo sychravé, zamračené a daždivé počasie, ktoré sprevádzala pekná zima. Takže sme si v našom pojazdnom domčeku zatopili a celý deň odpočívali pekne v teplúčku. Uvarili sme si veľa dobrôt a hrali celý deň rôzne hry a chodili na krátke prechádzky k okraju krátera.
Ďalší deň bol utorok, to znamenalo, že opäť môžeme vyjsť na cestu a surfovať po miestnych krásnych horách. Nikam sme sa neponáhľali, takže do obeda sme ušli len asi štyridsať kilometrov a našli prekrásne odpočívadlo. Keďže sme zišli skoro o 800 metrov nižšie,bolo tiež ďaleko teplejšie, takže páničkovia vytiahli všetko von z domčeka na usušení. Dokonca umiestnili jednu z matracov tak šikovne, že som neodolal a po chvíľke už sa vyhrieval na slniečku na krásne pohodlné matraci. Keď si toho páni všimli, asi päť minút sa rehotal ako blázni, ale ja sa nenechal vyrušovať a len si užíval, ako sa slniečko opiera do môjho kožúška. Po obede sme sa vydali opäť ďalej a neúspešne sa pokúsili o vjazd do národného parku Cotopaxi pod rovnomenným, aktívnym a jedným z najobávanejších vulkánov Južnej Ameriky. Nepustili nás kvôli zvýšenej seizmickej aktivite, so mnou to nemalo nič spoločné. A tak sme si našli miestečko hneď vedľa parku v lome. Evidentne bol stále používaný, ale nikde žiadny zákaz nebol a my si našli naozaj veľmi zastrčené miesto. Zostali sme tam nakoniec dve noci a celú dobu dúfali, že sa otvorí výhľad na obávaný a obrovský vulkán. Lenže, želkosti sa nám nepošťastilo a my po dvoch chladných nociach toto miesto opustili a vydali sa zase ďalej. Celkovo sa nám odvtedy prestalo dariť. Všetky miesta, ktoré sme chceli navštíviť, zívala prázdnotou schovanú za zatvorené brány, ostnaté ploty a podobne. Dokonca aj vodopády v prírode mali zahradenie prístupové cesty a u príchodov stáli kontroly, ktoré obracali všetky nemiestna späť. To je naozaj myslenie, zavrieť celú prírodu a nahnať ľudí do miest a hlavne do preplnených obchodaku. Toto sme ani jeden z našej svorky nechápali a krútime nad tým hlavou dodnes.
Nakoniec sme sa rozhodli ísť prvýkrát za našou cestu Južnou Amerikou do kempu. Vedeli sme, že kemp pri meste Ibarra vedie chlapík menom Hans a podľa informácií od ostatných cestovateľov má veľa overených informácií, čo sa týka možného otvorenia hraníc, a teda možného pokračovania našej cesty smer Kolumbie. Do kempu sme dorazili k večeru po poldenné jazde v celkom hustej premávke. Naozaj to na cestách nevyzeralo, že môže jazdiť len polovica áut. Hans nás privítal veľmi vrelo a nás všetkých zlákala vidina teplé sprchy, bezpečného spanie a možnosti stretnúť niektoré ďalšie cestovateľov. Ale to, čo sme sa dozvedeli a ako naša cesta pokračovala od tejto chvíle ďalej, si nechám na nabudúce moji milí Spokojní psovi.
Pac a labku, váš Bobík
Platobné metódy
