Moje meno je Bobík. Narodil som sa mamičke bíglici Nikča do rúk hodného pána Honzu. Mal som ešte 4 súrodencov a bol som z nich ten najmenší, a preto to moje meno. Každý kto ma videl, povedal: Jéé to je takovej Bobík! A tak mi to už zostalo.
S bráchama a ségrama sme radi ničili všetko, čo vypadlo nepriateľsky, hlavne tie páničkovia zmluvy a už vôbec sa nám nepáčil gauč! Keď sme trochu vyrástli, pán začal brata a sestry rozdávať dobrým ľuďom, pretože by z nás všetkých asi zošalel. Mňa jediného zo šteniat si nechal, že vraj som bol najväčší roztomilouš.
Tak sme si s pánom a mamkou žili spokojne v Letohradě. Potom ale stretol novú slečnu a boli sme štyria. Po roku sme za ňou išli do Rakúska, že tam vraj budeme bývať. Moja mamka potom ochorela nejakú zákernú leukémiu a bohužiaľ nás opustila. Dlho nám bolo smutno, ale jazdili sme veľa na výlety a zažívali spolu s pánov veľa dobrodružstiev, čo nás povzbudzovalo.
Po čase som sa naučil štekať rakúsky a bolo nám tam veľmi pekne. Potom chceli páničkovia zmenu, a tak sme sa presťahovali do Álp. Možno chceli inam aj kvôli mne, pretože v prvom bydlisku to bol samý betón a málo trávy. Od tej doby už sme žili len na horách a ja som si spokojne behal po stráňach a preháňal kravy a lovil myši - to mám zo všetkého najradšej.
Potom sme zohnali prácu vo Švajčiarsku na vrchole hory, kde som musel chodiť von len v přiblblým kabATU, aká tam bola zima. Za to som mal ale nekončiaci voľnosť, veľa stromčekov k počůrávání a nekonečno snehových gúľ, veľmi ma baví za nimi behať a namieste je schramstnout.
Na konci sezóny páničkovia konečne predali to malý auto, kam som sa sotva vošiel a kúpili poriadnu obytnú dodávku, s ktorou sme hneď išli na sezónu do Škótska.
Tam sa nám všetkým taky veľmi páčilo. Mal som tam dve kamošky labradorka - Poppy a Bellu, a všetci Škóti ma mali veľmi radi. Veľa sme tam jazdili na výlety a ja si behal, kam som chcel.
Na zimu sme išli zase do Švajčiarska, kde to podľa pánov, okrem bývania, stálo za starú belu. Niečo málo na granule ale zarobili, a to bolo to najdôležitejšie, úprimne, ja bol až na nejaké to vytie celkom spoko.
Po zime, keď sme prišli domov do Čiech, bola veľká sláva. Teraz má panička rovnaký priezvisko ako páníček. No oslava to bola pekná, len tam mohlo byť viac feneček.
Po tej sláve sme odišli zase do Rakúska, kde som to už trochu poznal. Bývali sme na horskej chate a šéf mal dvoch psov. Sina bola veľká kamoška a bola do mňa asi blázon. Ja som bol blázon skôr do tých všetkých myší okolo. To som ešte nikdy nevyčmuchal toľko myšiach dier. No a jej brat Timo ma najskôr vôbec nemal rád, ale nakoniec si na mňa zvykol a boli sme dobrý kamoši. Bolo to tam super. Kuchár ma vždy dával mrkvy, keď som išiel okolo kuchyne. Tie ja mám hrozne rád.
Tiež som tam dostal na búdku od retrievera, kterej šiel okolo. Som na neho trochu machroval a on ma hneď vzal za flígr. Mal som pár tržných rán, ale čoskoro som bol zase fit. Skúsim sa teraz trošku krotiť.
Po triech mesiacoch sme prišli zase domov a mali sme celkom stres. Chystáme sa na cestu do Južnej Ameriky, potom vraj prejdeme aj do Severnej Ameriky a keď sa všetko bude dariť ako má, preplavíme do Ruska a už budeme smerovať k domovu. No uvidíme, je to veľa starostí. Našťastie štekajú už pár jazyky. Jo a brali mi krv kvôli testom, či vraj nie som nahnevaný, tak som im to potom na oplátku v ordinácii počůral, na mňa si len tak neprídu.
Do lietadla sa vôbec netešíte, ale to nejako zvládnem, mám totiž príma novú búdu od spokojného psa, spím v nej tuho rád a páničkovia hovorili, že poletím s ňou, takže verím, že tam budeme, než by ste povedali štek. No a potom už budeme len cestovať dodávkou, ja osobne mám v pláne objavovať nové druhy hlodavcov a hlavne pánov budem mať len pre seba, a toho sa nemôžem dočkať zo všetkého najviac. Hurá ústrety novým dobrodružstvám.
Platobné metódy
